O kolektívnej ekonomickej (ne)imunite

Autor: Juraj Kováč | 1.4.2020 o 18:19 | (upravené 5.4.2020 o 13:34) Karma článku: 1,99 | Prečítané:  118x

Súčasná situácia je ťažkou skúškou ako pre naše zdravie, tak aj pre ekonomiku. A tak ako pri zdravotných ťažkostiach, aj pri tých ekonomických platí, že si za ne rôzni ľudia nesú rôznu mieru spoluzodpovednosti.

V posledných dňoch sa v spravodajstve niektorých médií objavila neoficiálna informácia, že pri nedávnom telesummite európskych lídrov došlo k ostrej výmene názorov medzi nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou a 'južnými lídrami', najmä španielskym premiérom Pedrom Sánchezom a jeho talianskym náprotivkom Giuseppem Contem. Jadrom sporu (https://www.postoj.sk/kratke-spravy-redakcie/2935?fbclid=IwAR2HNapzWCpoSLtQaUyXtDN89h_0QFk4cGEJspbsLT1j33TcEdgpMKfZIVg) mala byť požiadavka Conteho a Sáncheza, aby Európa čelila ekonomickým následkom pandémie predovšetkým prostredníctvom spoločných európskych dlhopisov. Merkelová mala, naopak, svojich kolegov vytrvalo odkazovať na Európsky mechanizmus stability (známy ako Euroval), ktorý vznikol počas poslednej hospodárskej krízy pred desiatimi rokmi. Odhliadnuc od politických motívov jednotlivých lídrov, ktoré tiež nepochybne zohrali svoju rolu, z ekonomického hľadiska sa dá vec stručne zhrnúť takto: Španieli a Taliani navrhujú riešiť situáciu štandardným 'požičaním si', pričom chcú zadlžovať Eurozónu ako celok, a tak využiť spoľahlivosť a dôveryhodnosť svojich partnerov (najmä Nemecka) na finančných trhoch, aby si mohli požičať výhodnejšie, než keby zháňali peniaze na vlastnú päsť. Fiškálne zodpovednejší Nemci by si pri takomto spoločnom zadlžovaní sa s menej spoľahlivými 'kamarátmi', naopak, požičiavali za výrazne horších podmienok než obvykle. Merkelová preto navrhuje, aby si krajiny v problémoch požičiavali z Eurovalu, ktorý im síce peniaze poskytne pomerne výhodne, ale do budúcnosti ich zaviaže správať sa zodpovednejšie než doteraz, a to aj za cenu politicky nepopulárnych krokov. Je len pochopiteľné, že sa to ich predstaviteľom nepáči. A rovnako tak, že Merkelovej sa nepáči ich návrh. Podporená inými 'poctivými' hospodármi ako Fínsko či Rakúsko však nemecká kancelárka v tomto spore zrejme uspeje.

Kým k cezhraničnému prenášaniu nepríjemných dôsledkov nezodpovedného hospodárenia niektorých aktérov na ich zodpovednejších partnerov nateraz zrejme nedôjde (aspoň nie týmto novým spôsobom), v rámci sanácie ekonomickej krízy na národnej úrovni je to oveľa ťažšie. U nás sa takisto nemalá skupina obyvateľov vďaka koronavírusu ocitne vo finančných problémoch. Bude im čeliť kaderníčka, ktorá sa v priaznivej ekonomickej situácii minulé leto rozhodla vziať si pôžičku a zainvestovať do rekonštrukcie a rozšírenia svojich priestorov, mladý stomatológ, ktorý si vzal podnikateľský úver, aby si mohol založiť (a zariadiť) vlastnú ambulanciu, ale aj pár, ktorý za spotrebný úver letel v auguste na Rodos alebo si navzájom doprial výživnú jabĺčkovú elektroniku pred Vianocami. Kým onú kaderníčku či mladého zubára by bolo (zvlášť odo mňa, študenta) nemiestne až farizejské poúčať o tom, že mali počítať aj s možnosťou celosvetovej pandémie, ktorá ochromí ekonomiku, a mali s úverom počkať, kým budú mať dostatočnú rezervu na jeho 'utiahnutie' aj počas (aspoň niekoľkých) ekonomicky nepriaznivých mesiacov, pri onom páriku cestovateľov by si azda kde-kto nejakú výčitku dovolil. Pretože kým zadlžovanie sa jedných otváralo perspektívu ďalšieho ekonomického rastu a aktivity (a v prípade mladého zubára mohlo byť dokonca 'verejným záujmom'), pri druhých išlo o bohapusté premárnenie dobrých rokov a s nimi spojenej príležitosti na vytvorenie finančných rezerv 'na horšie časy'. Splátkové prázdniny však dostanú všetci. A všetci sa na ne (priamo či nepriamo) budeme aj skladať. Čo je ešte bolestnejšie, z logiky veci možno očakávať, že práve títo obyvatelia umožnili svojou voľbou (prípadne nevoľbou) viesť krajinu dlhé roky politikom, ktorí rovnako nakladali aj s verejnými financiami. Politikom, ktorí z 'cieľa dosiahnuť vyrovnané hospodárenie' uvedeného v programovom vyhlásení minulej vlády urobili frašku a prázdnu frázu. A veselo odjedali (a dovolili odjedať) aj z koláča našich detí. O to ťažšie (a aj drahšie) je teraz pre štát pomáhať tým, ktorí to naozaj potrebujú.

Nechcem polemizovať o tom, komu alebo za akých podmienok by štát v týchto ťažkých časoch mal alebo nemal poskytnúť pomoc. Napokon, na konci dňa je to aj tak v prvom rade politické, až potom ekonomické rozhodnutie. A aby bolo jasné: solidaritu - medziľudskú aj medzinárodnú - považujem (zvlášť) v tomto období za vítanú až nevyhnutnú. Netreba však zabúdať, že na tú pomoc - hoci potrebnú a dôležitú - sa v konečnom dôsledku poskladáme všetci. A čím viac ľudí (a podnikov) ju bude potrebovať, tým drahšie to nás a naše deti vyjde. Nielen toto, ale napríklad aj nedávne odhalenia v justícii nám tak dávajú poučenie do budúcna: ak niekto v našom okolí žije zjavne nad svoje pomery, mali by sme spozornieť. Či už ide o jednotlivcov, firmy alebo krajiny. A hľadieť na to s rovnakou nevôľou a nepochopením, s akými momentálne hľadíme na konanie spoluobčanov, ktorí nedodržiavajú predpísanú karanténu, nenosia rúška alebo si v hlúčikoch užívajú slnkom zaliate parky a sady. Nie v mene závisti či neprajnosti. Ale preto, že jedni aj druhí oslabujú našu kolektívnu imunitu. Niektorí zdravotnú, iní ekonomickú a iní zasa justičnú. A najneskôr teraz by nám už snáď malo byť všetkým jasné, že oslabovanie kolektívnej imunity ohrozuje nás všetkých. A najviac tých najzraniteľnejších. Ján Kuciak by mohol rozprávať. Vlastne pardon, nemohol.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.


Už ste čítali?