"Moje telo, moja voľba!" Alebo nie?

Autor: Juraj Kováč | 31.10.2020 o 15:19 | Karma článku: 1,93 | Prečítané:  216x

Zlaté pravidlo demokracie hovorí, že sloboda jedného sa končí tam, kde... Kde vlastne? Možno sa nad tým skúsme ešte tisíci raz zamyslieť. A pokiaľ možno konzistentne.

"No a čo, že sme s Milanom išli na tú párty dobrovoľne? No a čo, že sme nemali ani toľko rozumu, aby sme nosili rúška a pili len zo svojich pohárov? No a čo, že teraz možno ohrozujem zdravie a životy ľudí okolo seba? Hádam si kvôli tomu nemám nechať zohaviť tvár nejakým rúškom?! A ešte k tomu 'riskovať otravu oxidom uhličitým'. A už vôbec nebudem trpieť 2 týždne nejakej karantény!"


Aj takto by mohli vyzerať (a asi aj nezriedka vyzerajú) argumenty nejedného odporcu rúšok. Pozývam Vás, aby ste si rozmysleli, ako by ste na ne reagovali. Ak čakáte, že na nasledujúcich riadkoch Vám ponúknem svoj návrh odpovede na túto výzvu, budete sklamaní. To totiž nie je pointou tohto textu. Je ňou zamyslenie sa nad jedným konkrétnym aspektom (nielen) tejto debaty, ktorý je v nej celý čas prítomný bez toho, aby si to väčšina ľudí uvedomovala. Preto na tomto mieste iba sucho skonštatujem, že nerešpektovanie nariadení na ochranu verejného zdravia odmeňuje naša spoločnosť pokutou až do výšky 1659€. Nehovoriac o tom, že za istých okolností môže ísť zrejme aj o trestný čin verejného ohrozenia.

Než sa ale k pointe dostanem, dovolím si "malú" odbočku. A síce otázku, prečo je v našej spoločnosti taký obrovský rozdiel vo vnímaní komunizmu a nacizmu. Náš trestný zákon obsahuje napríklad trestný čin propagácie a podpory hnutí smerujúcich k potláčaniu základných ľudských práv. Kým v súvislosti s propagáciou nacizmu a nacistických symbolov už boli za tento prečin odsúdené prvé (zelenohnedé) lastovičky, komunizmu akoby sa tento paragraf netýkal. Dôvodov bude iste viacero. K tým zjavným patrí to, že nacizmus rozpútal nakrvavejšiu vojnu v dejinách. Komunizmus síce zapríčinil viacero vojen, ale žiadnu svetovú. Pravdepodobne hlavne preto, že ho nacizmus predbehol. A tiež preto, že na to nemal vojensky ani ekonomicky (to mimochodom ani nacistické Nemecko, len to Hitlerovi nemal kto otvorene povedať), najmä po vzniku NATO. Čo na tom, že vláda čínskeho komunistického diktátora Maa Ce-Tunga mala zrejme viac obetí než druhá svetová vojna. A ani na to nepotreboval medzinárodný konflikt. Vystačil si s osobnou vojnou proti (domnelým) nepriateľom svojho režimu. 

Ďalším z dôvodov zrejme bude, že kým komunizmus si svoje obete a nepriateľov vyberal a (v Číne, Vietname či na Kube ešte stále) vyberá podľa triedneho a politického princípu a koná/-al v mene "sociálnej rovnosti" a "lepších zajtrajškov", nacizmus uplatňoval predovšetkým princíp rasový. Na ten je západná spoločnosť - alebo prinajmenšom jej kroniky - už od čias zrušenia otroctva relatívne citlivá. Ďalšia chyba. Čo na tom, že v komunistických táboroch zomrelo omnoho viac ľudí než v nacistických (i keď tie zasa existovali kratšie). Mimochodom, (sovietskymi) komunistami vyvolaný hladomor na Ukrajine mal zhruba toľko obetí, ako holokaust (v oboch prípadoch ide samozrejme o kvalifikované odhady). A to za jediný rok, takže ani v rýchlosti zabíjania komunizmus nijako nezaostával. 

V neposlednom rade k tým dôvodom zrejme patrí aj to, že druhá svetová vojna je azda najlepšie zdokumentovaný konflikt v ľudských dejinách. Zločiny nacizmu boli odhalené a vyvedené na svetlo Božie. Nemecko si ich priznalo a ospravedlnilo sa za ne. Iste, nie je to dosť (ani približne), ale Sovietsky Zväz, resp. po ňom Rusko, nedokázali ani to. Takže bývalé aj súčasné ruské špičky - a s nimi nemalá časť (aj našej) spoločnosti (hashtag Ľuboš Blaha) - mnohé zločiny komunizmu dodnes popierajú. O Číne ani nehovoriac. 

Hoci som si túto vsuvku nedokázal odpustiť, v skutočnosti sa chcem sústrediť najmä na jeden z ďalších dôvodov, ktorý vo vnímaní nacizmu zrejme hrá významnú rolu. Tým dôvodom je to, že kým komunizmus svoje zverstvá páchal takpovediac na svojich, nacizmus ich vyvážal, kam prišiel (v skutočnosti to robil aj komunizmus, ibaže tam spravidla pobudol dlhšie, takže tí "cudzí" sa stali "jeho vlastnými"). Všimnite si, že nemecké koncentračné tábory nie sú u nás zďaleka tak známe ako tie poľské. Hoci v hrôzostrašnosti za nimi príliš nezaostávali. Schválne skúste vymenovať dva. My ľudia však násilie, zločiny či krivdy páchané "na cudzích" väčšinou vnímame omnoho citlivejšie než násilie páchané "na svojich vlastných", na tých, nad ktorými má ich páchateľ "prirodzené právo". Takže kým útok jedného bieleho fanatika na mešitu plnú (prevažne) prisťahovalcov na Novom Zélande či útok afrického džihádistu na európsky kostol sa stane obsahom novinových tituliek i krčmových debát, systematický teror, ktorého terčom sú kostoly v Líbyi či subsaharskej Afrike (hashtag Boko Haram) alebo nekonformné skupiny obyvateľov Číny (hashtag Falun Gong) s násobne väčším počtom obetí nás vzrušujú násobne menej. No tak Afričania zabíjajú iných Afričanov. A Číňania Číňanov. Po tisíckach. Big deal. Veď je ich aj tak dosť, nie? 

Podobne obrovskej vlne emócií, "spravodlivého hnevu" i mediálneho záujmu sa 'tešia' prípady znásilnenia za tmavej noci či sexuálneho zneužívania detí učiteľmi alebo kňazmi. A to je dobre. Oveľa menšia pozornosť sa však už venuje domácemu sexuálnemu násiliu. S výnimkou flagrantných prípadov ako napr. Rakúšan Josef Fritzl, ktorý v pivnici svojho domu 24 rokov väznil a zneužíval vlastnú dcéru. A to už nie je dobre. Pretože podľa štatistík (zahraničných; tie slovenské sú väčšinou málo výpovedné) veľká väčšina prípadov sexuálneho zneužívania detí pochádza práve z domáceho prostredia, pričom najpravdepodobnejšími kandidátmi na páchateľa sú otčim a starší brat. Takže kým relatívne malému percentu prípadov a obetí je venovaná obrovská, často až prehnaná a veci neprospešná pozornosť, ďaleko väčšiu skupinu obetí a ohrozených detí v médiách i v našom kolektívnom povedomí proste ignorujeme. Z rovnakého dôvodu zrejme bývame často slepí a hluchí voči domácemu násiliu, a to aj v pozícii susedov, známych či dokonca rodiny. Jednoducho "nechávame ľudí, nech si sami riešia svoje problémy".

Z evolučného hľadiska je toto dvojkoľajné vnímanie ohrozenia (a zla vôbec) dokonale logické. Ak niekto ohrozuje či ubližuje "cudzím", je to pre (väčšinu z) nás (tých ostatných nazývame sociopatmi) neprijateľné a alarmujúce. Ľahko by sme sa totiž my sami - prípadne naši drahí - mohli stať jeho obeťou, "prísť mu do rany". Naše inštinkty nám kážu také konanie odsúdiť alebo mu dokonca (skúsiť) zabrániť. Ak však dotyčný ubližuje "svojim", nič nám nehrozí. Teda ak práve nie ste jeho (nevlastná) dcéra. Stačí mu neskrížiť cestu a môžeme sa ďalej tváriť, akoby nič. Napokon, s Maom nám to vyšlo. A s Boko Haram sa nám to zatiaľ darí tiež. S koronou je to žiaľ trochu horšie.

Pocit ohrozenia je preto silno prítomný aj v debate o rúškach a iných protiepidemických opatreniach. Dovolím si zašpekulovať, že väčšina ľudí, ktorí budú čítať tieto riadky, je jednoznačne názoru, že 'hrdina' nášho príbehu, nazvime ho Marián, by mal nosiť rúško. A že je správne ho potrestať za jeho nenosenie. Takisto by mal Marián zostať v karanténe, ak sa ukáže, že na zmienenej 14. výročnej párty 88. pluku Slovenských brancov bol niekto covid-pozitívny. Či sa mu to páči alebo nie. 

Kým pri tzv. antisystémových/večne protestných voličoch 'brániacich svoju slobodu' sme si na emocionálnosť zvykli. do debaty o dodržiavaní protiepidemických opatrení sa s nevídanou vervou a blčiacim ohňom v hrudi (zatiaľ len pomyselným) púšťajú aj ich oponenti, (v tomto prípade) zástancovia (dodržiavania) príkazov a reštrikcií. Ide predsa o spoločné dobro a naše zdravie a bezpečnosť! Teda nás všetkých, samozrejme. Narážame tu však na nikdy nekončiacu debatu o tom, kde sú hranice osobnej slobody. A čo jej možno nadradiť. V žiadnom prípade sa v tejto debate nechcem stavať do pozície rozhodcu. Žiada sa mi však povedať, že podľa mňa je prirodzenou snahou a záujmom zodpovedného človeka chrániť seba aj ostatných. Bez ohľadu na to, či mu to niekto nariaďuje alebo nie. 

Na záver tejto úvahy Vás chcem ešte raz pozvať k zamysleniu. O ďalšom (okrem tých skôr zmienených) spoločenskom fenoméne, kde je (podľa mňa) prehliadanie a relativizácia násilia na "svojich vlastných" populárnym folklórom. Predstavme si na chvíľu, že by Marián nebol Marián, ale Milota. A žeby jeho (resp. jej) úvaha znela nejak takto:
"No a čo, že sme sa s Milanom spolu vyspali dobrovoľne? No a čo, že sme nemali ani toľko rozumu, aby sme použili ochranu? No a čo, že teraz má za to zaplatiť životom nevinné dieťa? Hádam si kvôli tomu nemám nechať v takto mladom veku zohaviť telo striami?! Hádam nemáme kvôli tomu riskovať štúdium... a budúcnosť. A už vôbec nemienim trpieť 9 mesiacov tehotenstva!"
Odpoveď na tieto otázky opäť nechávam na Vás.
Čo teda na záver (teraz už naozaj) k tomuto podivnému a predsa logickému rozlišovaniu hrozieb, ideológií a morálky dodať? Azda len toto: "Všimol som si, že všetci, čo sú za potraty, sa už narodili." R. Reagan

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.


Už ste čítali?